Forma pomoci Grécku, tak ako je pripravená na schválenie je zlým riešením pre Grécko a rovnako tak zlým riešením pre celú eurozónu. Navonok sa zdá, že všetci hráči sú spokojní. My si požičiame zdroje za cca. 2,5% až 3% a posunieme ich ďalej Grécku za 4%. Spokojnosť na našej strane. Gréci získajú finančné zdroje za 4% a splatia nimi časť svojich naakumulovaných dlhov, za ktoré doteraz platili aj 10%. Spokojnosť na gréckej strane. Komerčné banky "vymenia" svojho dlžníka, ktorým je insolventné Grécko za celú skupinu solventnejších krajín eurozóny. Spokojnosť na strane bánk, ktoré doposiaľ masívne zarábali na gréckych dlhopisoch. A nakoniec politckí lídri Európy seba samých označia za "záchrancov" Grécka a celej eurozóny.
Bol by to plný raj na zemi, ak by nešlo o optický klam. Nevieme totiž kedy a či vôbec Grécko svoj dlh krajinám eurzóny splatí. Potom sa rukojemníkmi bánk stanú všetci obyvatelia eurozóny a na grécku žúrku sa pekne poskladáme všetci. Európski lídri tak vlastne nezachránia Grécko od bankrotu, ale ochrania komerčné banky pred ich stratami.
Dobrým riešením je, ak zostaneme vo vzťahu dĺžnik - veriteľ. Grécko vyhlási štátny bankrot a na pôde parížskeho klubu sa začne čo najskôr rkovanie všetkých veriteľov o moratóriu na úroky a v druhom kroku o odpustení časti dlhov. Výsledkom bude, že komerčné banky si odpíšu straty na úkor naakumulovaných ziskov z minulých období. A navyše - týmto riešením nevytvoríme nebezpečný precedens morálneho hazardu, kedy akýkoľvek líder akejkoľvek krajiny sa správa nezodpovedne voči verejným financiám v presvečení, že ak raz bude v problémoch, iné krajiny hodia záchranný pás. Týmto by sa definitívne skončila aj dogma sociálneho štátu. Štátu, ktorý rozdáva, najradšej všade a každému a krajinu s istotou vedie na grécku cestu.