V každej z južných krajín môžu byť motívy vkladateľov vybrať svoje peniaze z bánk a poslať ich „na sever“ mierne odlišné. V Grécku je to faktický štátny bankrot, v Španielsku obavy z bankrotu domácich komerčných bánk, v Taliansku nedôvera v schopnosť domácej vlády presadiť úsporné opatrenia. A vo Francúzsku? Žeby nedôvera v celú eurozónu? Ľudia sa boja o znehodnotenie svojich úspor. V danej neoptimálnej situácii sa každý jednotlivec snaží optimalizovať svoju pozíciu.
Nech už sú príčiny paniky akékoľvek, riešenie, ktoré navrhol taliansky premiér Monti nebude fungovať z princípu. Navrhuje totiž vznik spoločného fondu na ochranu vkladov v celej eurozóne. Do takéhoto fondu by prispievali komerčné banky (v konečnom dôsledku ich klienti) všetkých krajín eurozóny a naopak, v prípade krachu niektorej z bánk, by tento fond vyplatil vklady vkladateľov skrachovanej banky.
Presne takýto systém poistenia vkladov funguje na Slovensku od roku 1996, kedy bol založený Fond ochrany vkladov. Keď skrachovala Devín banka, Fond vyplatil vkladateľom približne 11 mld. korún. Nemal v tej dobe takúto hotovosť, tak si požičal od NBS. Následne zdvojnásobil cenu poistenia vkladov, komerčné banky to preniesli na klientov (znížením úročenia vkladov) a Fond pôžičku NBS nakoniec splatil.
Fakt niekto myslí vážne, že takéto „kasíno“ bude fungovať na úrovni celej eurozóny? Na straty sa opäť poskladajú všetky (komerčné banky) a všetci (v konečnom dôsledku vkladatelia eurozóny). Miera rizík, s ktorými pracuje bankový sektor, je v každom členskom štáte iná. Rovnako kapitálová vybavenosť bánk je v každom členskom štáte odlišná. Neverím, že sa členské štáty dohodnú čo i len na technických detailoch – výška sumy, do akej budú vklady poistené, výška poistného, ktoré majú platiť komerčné banky podľa ich rizikového profilu a pod.
A navyše, ak by niektorá z krajín opustila eurozónu (a typujem, že sa tak do konca roka s vysokou mierou pravdepodobnosti stane), potom sa úspory domáceho obyvateľstva znehodnotia tak či tak, cez devalváciu novej „domácej“ meny. Poistné schémy chránia vkladateľov pred stratou istiny vkladu, nie pre stratou hodnoty v dôsledku devalvácie – pri konverzii z eura do domácej meny.
Európski lídri to zjavne ťahajú k politickej federalizácii Európy. Potom za správne považujem opýtať sa ľudí v referendách, či si želajú Spojené štáty európske. Je neprípustné, aby sa tak dialo pomocou skrytých „medzihier“ (euroval 1, euroval 2, spoločný fond ochrany vkladov, spoločné euro-dlhopisy, spoločné daňové základy, jednotné daňové sadzby, spoločné európske ministerstvo financií, spoločný štátny útvar). A navyše pomocou hier, ktoré sú samotnými politikmi vydávané raz za tzv. solidaritu, inokedy za nutnosť stability, alebo za nutnosť záchrany našej meny. To je falošné a nebude to fungovať.