Minister Kažimír povedal: „Neexistuje najlepšie riešenie, iba zlé a horšie“. Okamžite mi to pripomenulo výrok jeho predchodcu, ktorý na adresu záchrany Grécka povedal, že bol „zle zapnutý už prvý gombík“. Ak si obliekate kabát a zle si zapnete prvý gombík (stane sa), čo urobíte? Ak ste rozumný, rozopnete ho a pozapínate sa od znova. Ak ste ale hlúpy, zapínate sa ďalej (až pod krk) a bude vás to škrtiť. Bolo by to komické, keby tým krkom (ktorý vláda dusí) neboli peniaze všetkých občanov Slovenska.
Ten istý minister Kažimír na otázku novinára, či na toto riešenie doplatia verejné financie (teda my všetci) odpovedal, že ide len o zámenu finančných aktív (rozumej peňazí nás všetkých) za pohľadávku štátu voči Váhostavu (rozumej neisté peniaze, ktoré niekedy v budúcnosti – možno – štát získa od stratovej firmy).
A nakoniec úplnou perlou bolo tvrdenie Kažimíra, že ak peniaze dostanú živnostníci, nezmení sa čisté bohatstvo štátu. Toto je zlé aj ako politický bonmot. Potom aj peniaze získané podvodom (ak nezaplatíte dane, čudným spôsobom sa zbavíte dlhov, neoprávnene sa obohatíte, alebo získate akýkoľvek iný neoprávnený prospech), aj toto je súčasťou bohatstva štátu?
Dnešné rokovanie premiéra, jeho ministrov, vedenia Váhostavu, bánk a iných veriteľov mi náramne pripomínalo prúser, keď politici riešili otázku, čo s Gréckom. V jednej miestnosti sedeli európski lídri a v druhej vlastníci bánk. Tí prví niečo navrhli a utekali sa opýtať tých druhých, či takto je to OK. Ak to tí druhí odmietli, tí prví sa vrátili do svojho salóniku a hľadali iný návrh. Až nakoniec výsledkom bolo, že veritelia Grécka si škrtli 15% svojich pohľadávok (známy to „hair cut“ ). Presne tak, ako dnes banky, financujúce Váhostav. Vzdajú sa 15% zo 100% svojich zabezpečených pohľadávok. A karavána ide ďalej. Čo na tom, že to predstavuje približne 1% ročného zisku celého bankového sektora!
A ešte jednu novinku oznámil mestu a svetu premiér. Živnostníci budú môcť vymeniť svoje pohľadávky aj za akcie Váhostavu, a to až do výšky 49%. A v budúcnosti ich budú môcť odpredať štátu. Už vidím, ako malý živnostník, vlastniaci pár malých stavebných mechanizmov, študuje obchodné právo a riziká investovania do akcií stratovej firmy. Už vidím, ako štát so 49%-tami podielov vo Váhostave kontroluje väčšinového vlastníka.
A vôbec, načo budú štátu akcie stratovej firmy? Štát má dnes 49% akcií v super lukratívnom Telekome a predáva ich. Štát má dnes 34% v problémových Slovenských elektrárňach (lebo dostavba Mochoviec) a minister Pavlis ich chcel kúpiť celé. Našťastie nestihol!
Divná to logika našich socialistov.
Sme radi, že silný tlak verejnosti a niektorých poslancov opozície viedol k tomu, že reštrukturalizácia bude aspoň trochu bolieť aj majiteľov firmy Váhostav, ktorí sa (možno) vzdajú tých 49 % svojich akcií. Som rád, že Smer si osvojil niektoré naše riešenia. Aj keď kradnúť sa nepatrí. Ani peniaze, ani majetok, ale ani myšlienky.
Ale stále je to málo, stále hrozí, že celé oddlženie Váhostavu zaplatia daňoví poplatníci. Najsmutnejšie na tom je, že v dobe, keď si bude štát vymáhať pohľadávku z budúcich ziskov Váhostavu, vtedy už tých, čo dnes urobili z mlieka vodu to bolieť nebude. S najväčšou pravdepodobnosťou už nebudú vo verejných funkciách.
Najviac ma ale mrzí (aj za mojich potomkov), že sa dnes otvorila pandorina skrinka. Premiér totiž oznámil, že podľa tohto modelu bude možné postupovať aj u iných subjektov, ktoré pôjdu do reštrukturalizácie v budúcnosti. Mrazí ma z toho. A súčasne viem, že moje návrhy majú (s istou parabolou) 83 chýb. Riešenia, potrebné k tomu, aby sa kauza Váhostav už nikdy neopakovala, som zverejnil ešte pred konaním tejto mimoriadnej schôdze parlamentu a nájdete ich tu. Riešenia, ktoré majú ochrániť verejný záujem (t.j. vaše peniaze) v kauze Váhostav nájdete tu.
Zajtra sa bude o nich hlasovať. Viem, neprejdú. Osemdesiattri chýb cez noc nestihnem opraviť. Poďme ich ale opraviť spolu. Máme ešte stále dosť času, do 5. marca 2016. Dovtedy aspoň nezabudnime, že tu máme stav, keď ľudia, najmenej schopní spravovať krajinu, sú volení väčšinou ľuďmi, najmenej ochotnými pracovať. Takýto stav je dlhodobo neudržateľný. Ibaže by sme všetci uverili, že aj mlieko je voda.
